„Volajte ma jednoducho Petra“ znela odpoveď, na moju otázku, ako ju mám oslovovať.
Oproti mne, na obrazovke môjho monitora PC, sedela milá pani stredných rokov. To som ale ešte netušil, aký príbeh mi prinesie jej rozprávanie.„ Prosím, ale oslovovať Vás ako pani Petra alebo slečna Petra ?“ znova som opakoval svoju otázku. S úsmevom, ktorý jej zvláštne rozžiaril tvár, zopakovala “ proste Petra.“
Jej príbeh, začal ako mnoho ďalších. Skontaktovala ma s prosbou o veštbu, na jej osud. Už počas výkladu som začal tušiť, že toto nebude jednoduchý výklad. Ani nebol. Z jedného výkladu, sa po čase stalo niekoľko sedení – veštení.Tak krok za krokom, som sa dozvedal o jej životných trápeniach a ako ju život prikvačil. Trvalo pomerne dlho, než privolila povedať my celý svoj príbeh.
„Volám sa Petra a pochádzam z malej dedinky na východe Slovenska. Ako mnoho dievčat, aj ja som snívala svoj sen, o veľkej láske. A môj sen o rytierovi na bielom koni, sa splnil. Volal sa Jaroslav. Stal sa mojou veľkou vysnívanou láskou. Keď som mala 18, bola svadba. Síce sme sa nemuseli brať ale ja som to vtedy tak cítila a chcela. Po roku sa nám narodil syn a po troch rokoch ďalší. Čo viac som si mohla priať? Muža, čo sa o nás staral, dve krásne zdravé deti a ja prácu ktorá ma bavila. Rodina predstavovala a predstavuje pre mňa všetko. Boli to šťastné roky.“
Tu sa Petra zasekla, ako keby nevedela alebo nechcela pokračovať. Jej tvár sa premenila z jasného príjemného slniečka, na pošmúrny, chladný, upršaný jesenný deň. Pri spomienke, na udalosti čo nasledovali, jej úsmev preťal tieň bolesti a smútku. Po chvíli ticha pokračovala.
„A ako to v živote býva, každá kvapka šťastia a radosti, je vykúpená litrami bôľu. Pre mňa to bolo, ako zásah blesku. Zistila som, že Jaroslav má milenku. A zistila som to, veľmi krutým spôsobom. Pri návšteve svojho lekára gynekológa .Ten jednoznačne diagnostikoval u mňa pohlavnú chorobu. Chorobu prenosnú len priamym sexuálnym stykom. Viete si predstaviť moje prekvapenie, zhrozenie, poníženie a hanbu? Kto to nezažil, asi ťažko. „
Slová s krutým významom, vyleteli z Petriných úst ako príval striel. Znova sa nadýchla a pokračovala.
„Doma sa Jaroslav snažil zapierať. Priznal sa až po tom, čo som mu povedala o gynekológovi. Jeho správanie ma natoľko rozčúlilo, že som mu vylepila poriadnu facku.“
Nasledoval klasicky scenar.
„Kvôli rodine a preto že som ho ešte stále ľúbila, rozhodli sme sa to ututlať. Nasledovali dlhé tri roky liečenia. Znova som začala veriť v našu lásku a naše manželstvo .“
Prešli roky a ja som verila, že to najhoršie máme za sebou. Boze ako som sa mylila. Zistenie, že má znova milenku, mnou otriaslo. Už druhý krát sa mi zrútil môj svet. Znova to bolo kruté prebudenie do reality života. Tentokrát tri dni pred Štedrým dňom. Ani neviem, kde som zobrala silu na život. Zavolala som jeho milenke, o 13 rokov mladšej . Kričala som do telefónu, nech si ho berie. Ona sa mi priamo do telefónu vysmiala, nech si ho nechám. Samozrejme, že ho nechcela. Ona sa ide vydávať za iného, mladšieho.
To ma neodradilo a zbalila som mu kufre a vyhodila z domu. Poslušne docupital k mame.
No mama ho nechcela a dovtedy hudla do mňa, pokiaľ som ho nezobrala naspäť. Proste ma ukecala.“
Na moju udivenú otázku, prečo to spravila? Petra s váhaním povedala.
„Aj keď mi znovu vrazil nôž do srdca, stále som ho neskutočne milovala. Navyše tu boli deti. Nedokázala som im zničiť Vianoce.“
„Síce sme naoko tvorili rodinu ale. Ja spávam v spálni a on v obývačke. Náš manželský život zamrzol. Občasné manželské povinnosti som si proste pretrpela.
Akoby nestačilo jedno trápenie, pridali sa problémy v práci. Dlho som to tutlala a držala v sebe. Dospelo to do stavu, že som pred rokom odpadla v práci. Odviezli ma do nemocnice, kde som ostala niekoľko týždňov. Trápila som sa a schudla som o 47 kg na 60 kg.
Po prepustení, muž mi pomáhal a snažil sa. No v auguste odišiel, na brigádu. Išiel si na jablká, privirobiť do Nemecka. Išiel aj cez moje prosby aby zostal. Po jeho odchode, som za tri dni, znova bola v nemocnici. Od detí sa síce dozvedel kde som, ale vrátil sa až po skončení brigády. V nemocnici som strávila viac ako 4 týždne. Potom ma presvedčili nech prídem domov. Konala sa v rodine svadba. Pre mňa to bolo predčasný príchod. Do mesiaca som bola opat naspäť v nemocnici. Odvtedy pomaly prešiel rok a ja stále som na PN. Nie som v poriadku, neviem čo mám robiť, kam sa pohnúť.
Od rozhovoru prešiel nejaký čas, keď ma znova kontaktovala pani Petra.
Tentokrát nepotrebovala pomoc , len sa mi chcela ľudsky pochváliť. Prvou dobrou novinou bola správa, že sa rozhodla vrátiť do práce . K čomu som jej srdečne zaželal, nech sa jej znova darí. Prekvapila ma ale aj druhou novinkou. Udobrila sa s manželom a znova skúšajú žiť ako manželia -partneri. Dokonca sa priznala ,že manželske povinnosti si znova užíva.
A čo dodať na záver ?
Zdalo sa mi ,že pani Petra znova našla zmysel života a je šťastná.Držím palec.
Ukazála nesmiernu nezlomnú silu ženy , matky, milenky. Ženy ktorá aj po dvoch krutých ranách osudu, znova našla silu a odvahu veriť v lásku a krásy života. Našla silu pokračovať v živote kôli sebe,deťom a svojej rodine.
Dnes zobrazene: 3
